História plemena

Turecké pastierske psy - Akbash, Karabash, Kangal

V literatúre sa píše:

"V horách Malej Ázie, v strednom Kaukaze žijú psi silní a ťažkí, s hustou srsťou, pastierskeho typu. Kurdovia uprednostňujú biele ako strážcov a ochrancov stád a používali ich tiež pri love medveďov a divokých pasiat. Niektoré tieto psy sú veľke ako malý somár a tiež tak silný. Ich masívne hlavy s tmavými očami im dodávajú majestátny, kráľovský vzhľad. Ich pohľad je takmer ľudský, sršia inteligenciou, v tom predbehnú každé známe zviera. Ich chovanie je šľachtické a dôstojné. Počet psov pri stádach sa riadi vždy podľa ich veľkosti, pohybuje sa od 2 do 6 psov, tí môžu pracovať aj úplne samostatne."

"Ostrí psi, ktorí strážili stáda, brechali divoko za nami, to je vlastne najnepríjemnejšie pri cestovaní kurdskou krajinou. Psi, ktorí zúrivo vybehnú za každým cudzincom a nedajú sa zahnať ani hádzaním kameňov a ranami bičom, skáču po nohách alebo idú po hrdle. A pritom sa nesmú strieľať, lebo majitelia týchto zvierat, ktoré si počínajú ako vlci, nerozumejú v tejto súvislosti žiadnej srande."

"Tieto zvieratá, ktoré samé dorážajú na jazdcov, málokedy ustúpia vlkom, a keď je nimi človek netušene prepadnutý, tak je, keď už nie úplne roztrhaný, tak istotne ich mohutným chrupom tak doriadený, že môže byť zmrzačený alebo dokonca prísť o život."

"Mohutné, divoké psy, ktoré boli sprievodcovia ovčích a kozích stád, ktoré útočili na váš voz ako vlci, keď sme sa k nim priblížili."

Môžeme sa domnievať, že tieto psy vznikli v strednej Ázii a prišli do Malej Ázie s Nomádmi. Turecko je veľká krajina, ktorej jadro tvorí náhorná plošina Anatólie. Vládne tu vyslovene kontinentálna klíma s horúcimi, suchými letami a extrémne studenými zimami.

Vo východoanatolskej vysočine je hustota obyvateľov väčšinou pod 10 obyvateľov na km2. Pestovanie pšenice, kedysi silne podporovanej, tu zaniklo čiastočne kvôli silne erózii pôdy spôsobenej vetrom a vodou. Krajina sa vrátila do pôvodnej podoby, t.j. trávnatá step, tieto trávnaté stepi sú využívané predovšetkým ovčími a kozími stádami. Stáda sú oddávna ochraňované veľkými psami. Existujú rôzne regionálne typy, kontrolovaný čistokrvný chov je tu iba výnimkou.

A ako plnia svoje povinnosti turecké pastierske psy dnes? "Pri jazdách z Ankary k ruským hraniciam nás prekvapili psi, ktorý sa nikdy neukazovali okolo stád ovcí cez deň. Väčšinou boli uviazaný na dedinách. Až za tmy nastupovali do akcie vyzbrojení ostnatými obojkami proti prekusnutiu hrdla. Uprostred noci sme naraz začuli vyť vlky. Prestrašené ovce a jahnence bečaly ako pomätené a náhle zaznel divoký štekot asi troch psov. Po štvrť hodine bolo všetko preč", tak sa bez povelu svojich pánov starajú pastierke psy o svoj revír.

V Turecku neexistuje žiadny kynologický spolok a v dôsledku toho chýba národná plemenná kniha. Neexistuje žiadny klub, ktorý by sa zaoberal domácimi plemenami psov a presadzoval ich. Čistokrvný chov v súčasnej dobe zaisťujú predovšetkým americký, anglický a nemecký klub, ktoré vytvorili štandardy a chovajú psy s rodokmeňmi.

FCI uviedla do platnosti štandard pod označením Anatolský pastiersky pes, týmto boli akbash, karabash a kangal zahrnutí ako varianty rovnakého plemena, ktoré môžu byť navzájom krížené, čo je chybné. Žiadneho zodpovedného chovateľa nenapadne krížiť bieleho dlhosrstého akbashe so žltým krátkosrstým kangalom a o ich potomkoch tvrdiť, že by mali byť čistokrvnými psami.

Možno teda predpokladať, že všetky tri plemená sú variantov veľkého pastierskeho psa z Orientu, ale nemožno prehliadať, že biely akbash môže byť chovaný ako úplne samostatné plemeno, pretože biela sa oproti šedožltej kangala chová recesívne tzn. pri vzájomnom krížení bielych psov sú potomkovia iba biely. Kríženie akbasha s krátkosrstým šedožltým kangalom nemôže mať pre toto ani pre iné plemeno žiadnu výhodu. Je potreba sa snažiť o čistokrvný chov obidvoch plemien.

Štandard FCI obsahuje ešte nedostatky:

1. Nie sú to psi v žiadnom prípade neagresivné, naopak agresivita bola tureckými pastiermi práve vyžadovaná a je aj dnes znakom plemena, s čím je nutné počítať.

2. Nebolo nič povedané o tom, že existujú minimálne dve zreteľne sa od seba líšiace plemená, totiž biely, väčšinou dlhosrstý akbash a žltohnedý kangal s červeným zafarbením na hlave a ušiach. Dlhosrstosť je považovaná v štandarde za chybu!

Už pomenovanie "anatolský" je chybné. Anatólia je výlučne vnútrozemie dnešného Turecka, psi, ale predovšetkým biely dlhosrstý akbash sa nevyskytuje len v Anatólii, ale prakticky v celej Malej Ázii. Správne by bolo teda označenie "tureckí pastierski psi". Či môžu byť chovaní kangalovia a karabashi ako samostatné plemená navždy, je neisté. Nemalo by zmysel chovať rovnaké plemeno pod dvoma rôznymi názvami, to by viedlo len k nežiaducim obmedzeniam, aj bez toho značne malej chovateľskej základne.

Teraz už k jednotlivým plemenám:

Akbash

Pochádza zo západnej časti Anatólie. Jeho meno znamená "biela hlava". Je to veľký pastiersky pes s dlhými nohami s výškou 81 až 86 cm u psov a 71 až 81 cm u feniek. Patrí do skupiny veľkých bielych pastierskych psov, ktoré môžeme nájsť v rôznych krajinách. Úzke príbuzenstvo s maďarským kavaszom, slovenským čuvačom a polským podhalaňským pastierskym psom je pravdepodobné. Teória o tom, že pyrenejský horský pes rovnako ako taliansky naremmanský pastiersky pes a ako všetci veľkí bieli psi v Európe sú potomkami akbasha, ktorý mal byť zase privezený do Anatólie ázijskými kmeňmi, má slabé základy. Sú to špekulácie, ktoré sa nedajú dokázať. Od všetkých tu menovaných pastierskych psov sa akbash odlišuje predovšetkým tým, že má ľahšiu stavbu tela a je vysoký. Pri výške okolo 86 cm sa pohybuje jeho telesná hmotnosť od 42 do 55kg, v porovnaní so svätobernardským psom alebo pyrenejským horským psom je to relatívne málo a podmieňuje to skôr ľahkého ako kompaktne stavaného psa. Akbash je dnes chovaný v krátkosrstej a dlhosrstej variante. Dlhá srsť je buď ľahko zvlnená alebo hladká. Predné končatiny a chvost sú u dlhosrstého akbasha bohato osrstené. Krátkosrstý akbash má tvrdú srsť a pod ňou hustú podsadu a aj u neho je zadná strana predných končatin viac alebo menej osrstená. V USA už existuje "Akbash Dog Association International", ktorá vedie vlastnú plemennú knihu, do ktorej je dosiaľ zaznamenaných okolo 300 akbashov. A.D.A vypracovala štandard plemena, ktorý publikovala. V Nemecku existuje únia milovníkov a chovateľov tureckých pastierskych plemien, ktorej cieľom je čistokrvný chov a rozšírenie akbashov.

Ich strážiaci a ochranný inštinkt je silne rozvinutý, majú zodpovedajúcu prirodzenú agresivitu, ktorá by sa nemala podporovať. Do dnešnej doby není akbash uzaný FCI.

Karabash

Názov karabash znamená "čierna hlava". Štandard vypracovaný anglickým "Karabash Dog clubom" (zal. 1965) ho popisuje ako vysokonohého, silne staveného psa so širokou lebkou a ťažkou hlavou a s krátkou a hustou srsťou, je vždy jednofarebný, hnedý v rôznych odtieňoch, medzi inými ale tiež žihaný. Charakteristická je čierna maska, ktorá mu dala meno. Mení sa od úplne čiernej hlavy až k čiernemu ňufáku a čiernym ušiam. Prednosť majú psy s úplne čiernou hlavou. Výška sa pohybuje medzi 73,6 až 81 cm u psov a 71 až 81 cm u feniek. Má previsnuté uši, ktoré sa mu dodnes v Turecku kupírujú, často úplne krátko, na ochranu proti vlkom. Jeho úlohou bola oddávna (a v jeho vlasti ešte dnes je) ochrana stád ovcí a kôz pred vlkmi, ktoré prebehne rýchlosťou a silou. Využíval sa tiež ako pes vojnový. Karabash je mimoriadne robustné plemeno, je skromný a že sa tieto psy dožívajú veku až 20 rokov hraničí už skoro so zázrakom. V 20. storočí zanikli čistokrvné chovy pastierskych psov s výnimkou kangalov, o ktorých budeme hovoriť ďalej. Rozlíšenie harabashov a kangalov je mimoriadne nejasné. Štandard vypracovaný "Karabash Dog clubom" (Anglicko) a "Kangal Club of America" (Amerika)  sú prakticky identické. Je preto oprávnená otázka, či sa vôbec oplatí zavedenie dvoch rôznych označení pre zrejme rovnaké plemeno.

Kangal

Svoje meno získal od aristokratickej rodiny Kangalov anatolskej provincie Sivas v Anti-Tauru. Rodina Kangalov, teraz vlastníkov veľkých statkov v Sive, odvodzuje svoj pôvod od turkmenských bejov. Dnes sú šľachtické tituly v Turecku zrušené, ale Kangalovia si urdžali svoj význam, patria ako predtým k horným spoločenským vrstvám. Zasadajú v tureckom parlamente, sú lekármi a sú ešte stále majiteľmi veľkých statkov v kangalskom dištrikte v Sive. Sú známi ako vyhlásení chovatelia koní a ovcí. Títo majitelia veľkých  statkov zohrali pre po nich pomenované psy dôležitú úlohu. Kangalovia síce žiadnu vlastnú plemennú knihu neviedli, ale ponechávali chov náhode, ale pripúšťali určité psy k fene podľa výberu, a to sa dialo po stáročia. Tak vznikol v Sive úplne určitý typ pastierskeho psa, ktorý je v Turecku považovaný za "národného psa". Aj Turek, ktoré sa obzvlášť nezaujíma o psov, počul už pravedpodobne niečo o kangaloch, najmä keď je toto plemeno zobrazené dokonca na tureckých poštových známkach. Kangal sa líši, ako už bolo povedané od karabasha len málo. Jeho prednosťou je iba to, že pochádza z chovu Kangalov, teda že je považovaný za viac alebo menej čistokrvného. Najlepší a najčistokrvnejší kangalovia pochádzajú  dnes stále z provincie Siva a len také psy sú zapisované do plemennej knihy "Kangal Club of America". Ako u karabashov tak aj u kangalov ide o veľkého psa  s prevažne šedohnedou farbou, často bielou škvrnou na hrudi alebo bielymi tlapkami. Charakteristická je čierna maska lebo celá čierna hlava. Veľkosť odpovedá mieram udaným u karabasha, pes o výške 80 cm váži 60kg a viac, sú to teda skutočne masívne psy.. Strakaté psy neboli u kangalov nikdy použité pre chov. Chovatelia kangalov v Sive sú presvedčení o tom, že sa u ich psov jedná o čistokrvné plemeno, ktoré sa líši od všetkých ostatných tureckých psov a ktoré zostalo nezmenené po stáročia. Uznávajú taktiež štandard vypracovaný "Kangal Club of America", a pretože nemajú vlastný klub, vedú chov podľa tohto štandardu. Turecké znenie, podpísané Kangalmi v Sive a notársky overené, je uložené v aktoch amerického klubu.

Zdroj: Štěpán Václavík - chovateľská stanica von Tahlspere, ČR